„Prvé roky učíme deti chodiť a rozprávať, a zvyšok ich života držať jazyk za zubami a sedieť. Niečo je tu zle.“

Tento výrok známeho amerického astrofyzika a popularizátora vedy Neila deGrassa Tysona mi napadol, keď som sa ako lekár inšpirovaný nielen svojimi pacientami zamýšľal nad súčasným stavom vzdelávania u nás. Uprostred umelo udržovanej tzv. koronavírusovej krízy, ktorá zúri vo veľkej časti sveta a aj u nás ju sprevádzajú nielen medicínsky nezmyselné, nezákonné a skôr škodiace opatrenia, diletantsky a účelovo skresľované vedecky nekorektnými štatistikami, ako aj priam infantilne šírenou hrôzou „mienkotvornými“ médiami a politikmi, je jedným z kľúčových aktov aj dištančné online vzdelávanie detí.

Všade počúvame o tom, aby sme boli zodpovední v politicky korektnom zmysle tohto slova. Nuž, buďme teda skutočne, a nielen korektne zodpovední, a pozrime sa objektívne na niektoré aspekty tejto modernej formy vzdelávania z medicínskeho aj psychologického aspektu. Ostatné opatrenia nechajme bokom, lebo sa o nich už povedalo aj popísalo dosť z medicínskeho, právneho, ekonomického aj ostatných uhlov pohľadu a určite sa ešte ďalej bude. Témou nášho zamyslenia je dištančné online vzdelávanie našich detí a mladých ľudí, ktoré u nás trvá už dlhé mesiace.

Hneď na začiatku treba skonštatovať, že táto moderná forma vzdelávania nie je zlá a má niektoré objektívne výhody. Umožňuje napríklad oddelenie študenta od pedagóga počas výučby, poskytuje obojstrannú komunikáciu medzi pedagógom a študentom aj medzi študentmi samotnými a pod. Ide teda o multimediálnu formu riadeného samoštúdia, vhodného pre študujúcich dospelých ľudí, lebo hlavná zodpovednosť za priebeh aj výsledky zostáva na samotných študujúcich. Samozrejme, dôležitú úlohu tu zohráva aj technické a technologické vybavenie na strane vyučujúceho aj na strane študujúceho. Objektívne však musí byť študent motivovaný a mentálne vyspelý, aby táto forma štúdia priniesla očakávaný efekt. Predpokladá sa pri nej patričná metodická, technická aj motivačná príprava, kde je potrebné zohľadniť, že študentovi chýba priamy kontakt s lektorom a kolegami. Možnosť riešenia zložitých situácií je veľmi problematická, čo môže vyvolávať pocit bezradnosti, a nezabúdajme na absenciu nadobudnutia praktických zručností s možnosťou ich priameho nácviku pod dohľadom a s korekciou lektora.

Vo vymenúvaní úskalí by sme mohli pokračovať ešte dlho. Azda najdôležitejšie v dištančnom vzdelávaní je to, že tento typ štúdia nemôže nahradiť ani sociálne kontakty, emocionálne prežívanie, motorickú aktivitu a je a priori koncipované len ako nástroj získavania niektorých typov informácií. Bežné životné situácie sú pritom zachované. Keď sa navyše pozrieme na prísun informácií z bežne dostupných zdrojov, často ich ruší nevyžiadaná, vtieravá a stupídna reklama, ktorá pôsobí toxicky na pozornosť, koncentráciu, absorbovanie a najmä spracovanie informácií, pričom niektoré stránky túto zvrátenosť explicitne požadujú. Stačí si spomenúť na programy televízie či internetu, ktorými takto degradujú svoju kultúrnu, poznávaciu a aj regeneračnú hodnotu a v podstate poškodzujú náš centrálny nervový systém. Študujúci však často nemajú na výber a sú nútení čerpať z takých zdrojov informácií. Človek ani nemusí byť odborník, aby intuitívne pochopil, že táto forma vzdelávania nie je vhodná pri deti a mládež, a už vôbec nemôže byť ani náhradnou alternatívou školskej výchovy. Skúsme sa teraz pozrieť na niektoré príčiny bližšie z medicínsko-psychologického hľadiska.

AUTOR: GUSTÁV SOLÁR